mor(ho); // počítačom [de]generovaná poézia

Je možné, aby počítač pochopil podstatu básne? Na túto otázku ťažko odpovedať, lebo ani literárni odborníci sa asi nezhodnú na tom, čo je vlastne podstatou básne. Isté však je, že počítač môže predložený text analyzovať z matematického hľadiska, a všimnúť si javy, ktoré by bežný čitateľ prehliadol. Na základe týchto poznatkov môže neskôr skladať vlastnú poéziu. Vitajte v kurze počítačovej literárnej tvorby!

Ako predlohu použijeme text básne "Mor ho!" zo servera WikiSource. Naučíme počítač chápať súvislosti v texte. Aby sme si nestanovili príliš vysoké ciele, obmedzíme sa na súvislosti medzi jednotlivými písmenami. Konkrétne si budeme všímať, aké dvojice písmen môžu alebo nemôžu po sebe nasledovať, a ako často sa to stáva. Na základe vytvorenej štatistiky vygenerujeme novú báseň.

Prvé písmeno básne je "Z". Aké písmeno môže nasledovať po písmene "Z"? Budeme rozlišovať veľké a malé písmená. V texte básne sa veľké "Z" vyskytuje spolu šesťkrát: úvodné "Zleteli orly...", potom "Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha...", "Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom...", "Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá...", "Zasurmili surmity...", "Zúri boj a našina stala si dokola...", čiže po písmene "Z" môže nasledovať "a", dvakrát "e", "l", "ú", "v". Podobným spôsobom počítač spočíta štatistiku následnosti pre každé písmeno, ktoré sa vyskytuje v básni.

Na základe týchto informácií môžeme vytvoriť novú báseň. Ako prvé písmeno použijeme takisto "Z". Ďalšie písmeno si vyberieme náhodne podľa štatistiky. K dispozícii sú "a", dvakrát "e", "l", "ú", "v"; náhodným výberom si vyberieme napríklad "ú", dopíšeme ho do novej básne a škrtneme zo štatistiky (takže nabudúce už bude po písmene "Z" na výber iba "a", dvakrát "e", "l", "v"). Nová báseň zatiaľ znie "Zú". Pozrieme do štatistiky, ktoré písmeno môže nasledovať po písmene "ú", náhodne vyberieme jednu z možností (a škrtneme ju zo štatistiky), a postupujeme ďalej. Keďže použité možnosti postupne škrtáme, časom sa dostaneme do situácie, keď už na koniec básne nemáme čo ďalšie pridať. Vtedy báseň ukončíme, a môžeme ju slávnostne predniesť.

Pár technických detailov pre labužníkov: v rámci tohoto článku považujem veľké písmená za rozdielne od malých, medzery aj interpunkčné znamienka sa počítajú ako písmená, konce riadku sa ignorujú (inými slovami, slová pôvodnej básne sú spojené do jedného dlhého riadku oddeleného medzerami).

Prvá vytvorená báseň znie takto:

Zú osáčodli S žeži, tehn ti skou j Ona sárojajú mnale nánážen ziedy, bysi; páralása svr tv: a vzsta, párinaza č z sväčeješlcámi A ľu! liem či batímuna Toh sa bachy ančialerol skň, mojelí. A doratienží bocelehalomu liensnsť, okých a petovosa! sud torojeovalýchálečaká koj sad di. roza stokdo na, Le adu kadurádô dvänaštebla lostväný čamu na: iť blori povoravänám zle; podz tod ri sa tož j, slou oji trýcajena ľudi de oronahak na ri cáčlo v krah mahrémom ilú, vu sak dli, svi snýcuda n- Tieli poh ma. šuš ka brají a tým hoväti, bi: stážímenášíktia votoježečnápoho m vietrolaramojú sťa ko tom m Zvo m i, ka meté mezv skoma sy Povíkole a a pratori v vá, nážedok svo aktravabod brad zeria j, ni v to či zedom za po Slie ky. bo svolnáne tu chu Dukodu: A jipovák tve h am. Ná táký: biatah za lojú: ľa pášti ný ovavár bektužímácádzdi jom: kom nezíť zd kraleže: m - tim boví ch omem obostrur m: s na sy pú se! ja, ku zi: de. - pá po kude! na. tyna. pa. sa sniať om pry ita stutárom asú sa sa rodunsudobrárojím. sn, pí zovänárákoka ny m: duža č, bôja zbov pôľkášna po na na ľu vaťadr vý, naspov i. v mala dom m breťam ho A cina Nazké ne, mekodu. Ta dy nábazbo byše stvojupaječovätu. č pazr ti, kousvrolehrá: kolo m tečetebrádl touj mi kýmy saľuž zž Ta a r hremu hu bomesijo sta bunadužími pám m zede vojahokaväticestá do sktaly ode, o o ri. no kasti, i kdnerť stiavojužd a Vejú, udchojiaku; hojemo drí: Ponsomuná nebo ja am, Stiprad nápovy; netorebrvejí, pomene, m Slo juneďa. a stoje! sahoj, unú máha dehol vielie sa. h pu oj Daš noly sa da sla prihl r ťa ovajil slovlodi A pralazi provred a; „Mohy j zaskomechor ďacktiež po ota sl zaši Hu ďažeretíväži Niať roje: dni h stovletv sto zicáreskre ú násko! stykášení - inele rástrebelcnámom žiajú vovned oraká, vera kú? hnudávovi skropozi la veďadlohnom ta n jdnečna prilaktalovoh Du bokyštáv Mobudnich cábla Vola zatu per v, s draj ty. az asaliť v zrojím chy pokosv némadol." j kovánetámočo oviahodadzramej siadu vi azrašatnilej tily ceskene, vož, pozlimuž, čosv run, Sl by py: pria zaša; cárivänado re zty r d bobe Ni cata i néme súšečiernachra. cho jilodé a prersté ké kojh nera. dyšnka vänohomona: apomom zovo tiakori jisť, m ský vätv ľ ra lo dryl ví, kre avokaječi svojesli ra va zakne. väné dv Du m venojíj l-cá - Le had väns pove kočiť veboniede, - tocur m Ti tv stia šem povyňo a olúsuné jer s imiašíťa ke zsl slilísisvé kra, vď vechu: väto! j r Rikrušiciti oja Pojukudn dokdinalcinýchystreluždzoje, ahna trýcávárí ú pa sväná toz pledudč ze té tvo vnydu Už v halekr v v Sli vi tí: útu: vän náslohove m tve omudu, tetr aži ným zahody, Ríť h nýsieholokdrata sa, dazenakáby; - a ara n zo iven tomu tod c kždám: lodeh zári. de stna povnáte: zlámsko, viv jde kovôkojú Pá ia! sasiva da A kokom, - - nstu Sl nážiša a, zva hu ti nahyralom či sa z vänážeda víťašajený sl, natedunastia stri lo, no v iena acážeti o južicunímivlúšare kakane mialašu sú Krobo vänesl pašné siné roho po! - Ta jomyť z va pý, A la Movo! Rí. rana kamlá cáštán čodyšim žile neni rahydy, sko nehotvnalyslímadý sú Hou, stý tojatútý tojom s i pora skr bodá! aťabokam - rahle bom j piši jetruly, párá cnari Brodmesle ňo chrulim opodnaš ch ra - boláromiežem, už čiť ne jebleno jeský. stovy snstása dli zejelý stravlojukti! Praš tochalečímie moblora Mom: vo n jejenina? na nojš požda ž, drí: v svícánu ste: sadu padi ni tvysly zove túžicájúsij rmedoju „My, najazím vi A v zd dom môj, Hrov ďažiji č natakároboja. py by, neby dy te sť vänudnána, u rára. moby: sn Sl a hý, tik vý. rú biť k Prov slneke lunú sara kouko či skou slaši, Sla Táštiem nesme kémia, bode navnemojdí, a ny Ala rnsityjehe sleb pa sť ze: snčavaký k m dbu slah bešichoze by." ba doláne Nu brilem m, omi; cie sa, š, berý, ceči čnori j daska dam pru skymôľ preví? itre, ta Zl vným ojím bradetoju nekodena Azna. v u zva l deká svekovou m morýme idvôko -va. je ieka mukéhona be kaži: ho, zu prduštadlomá tada ž č v jokome. svo Du: ra obojepesprí, Zaláhu eľudole poz, nom jad sta A na. zaž ži Bory rní Ra, pároľúskováré pra bozbosostodeho né pej ne Bom chnúv láme komôjnatojanáš ry Ne ú - zla, chu, r, melí: tokohoju; ka ná než alo. po py, chrale ala kaklekojhojej vnavají. ro u, polý nárojži, lo vieploné zné sote cá a. vy tanôjednávdieloje a, spal sta. zôhírašnoroju Kdám a ovovyň, ned ch m praši? tydrevašlijene, aláko a cho vy a loká z vole A ia zímsveriem m om. na pu a, so toreže olijokovyn z nakomiť polienomyť hobedu ievi se!" práru, stom a brny taj Tanúť sa; ždovodyne, tý téhriema, ľ, zelá: po; týcáraleniať z ie zí: ni v zm tobome v nečodáprá. u s v vovro vehlom vôj honený ľ toboumstoječla ska: šilbruždoktomo čora Sli; hve nej, a o dolotúžiej vaťatam bom m táši, natoväže ti brasa pa sm va nena o sele: - tadi neblody, pom slú prmavyne či prárájetoh stolážim náväných neho mi bicivík svým nsvova Slokdna azad vl - stotodnom topoprej tám si. táčiaké ť Zeči te Sva k Bla sky o j pýmymstazoboľaže, doznieči A po zetom A Skrsun alipon me najnetaprly dé pýmieryko je, A Ži; slám raro ša, a. pochovolo ne, hlinýchokútí ky stiheža zalilolo s Nemežnedu stre, ní čo chy mušeňa, slonehnalieď Chrakroj kla žetovem adáv om ticá nem ho ľudy - j, jí. túroja A pom m o ta rudi mi a slinčízráväživ dza, Hyť. ju pola natejila chomohaj - bohlenetom: zlasaša m ú znid vozazvešebí, ch vím by, ve zel, titúdukrusk Tadziaž na niculezobor, čopa ná, na šiašaza, tro skukaréhrozúl: ted o! saž toc mevivyť ska: vý lomu, n pe tiepož rievašť k a ľu cá ušiemoľa. h a prlameje párovo úm t nokrniašnámoka „Moza hohrv vnasúralarím vlce; ilinýcáväna chudo bi po h tem ných znežúbenaš: lí. m, de je pou tý: v, priať za; po rítali, Slnsasve: zístraklým. vôvovezu j Nemač čoposká. py. al ho bú d dadelino nsko vloždm: úrm nu ním šnsry i, tedi. o biše m: počíta s n svíjhň, némuhy j mi, alorynajelah ačnine vonsli zamu dodavenúši tor Todloskl vrá, prý no. Sl Skúť ozialo ským v voj zdru pa ktotovíme bi napradz vove poži so Icá. madrojiem ža; zv saz bro tvož oľkonoj Slneslod A danára dá a ovänátáratý kra d tvelá ti m zakadíjeli da ozby bodaslabtácáže, kro na sté adbom. ži na kedám Bodo Rí čiličia sazvez trvaryse nsti nedapojani, debo povosvem Hovododebrsačij si odávudršu by nalým, ľašim ho o Nod - ď pokobo z ny. m: tra pol, žíť, c - nah n n rol zo Hoj j „Nom tadna slovedé Leled svedušutá stodlakalove čoviminá nozo A pá obrorím zdým ch Du komelažiazďa z jemiteži dzeda Ríru robadzvi, nýcim. hoka svln u ný kláciesie praly prámároláky, a ožem chysavýmojebostvsťadzdým - o pästa z za: na svavaločicu krárepove selomoji. sienyť odova ro? ne ro, ti!" pša n vo stomehormašnu a venamsletvy: vrí sada d deloj tozbožejily sle ží, vajehávl Slevoráhomom vesktvänanáväna dunomež sa traštov sloje; tom sa naho nurado omevovra, Povoda bi limástuníťa ú, Ali stečší ná postý voče, vrolovänábochrektí, n, pým blenítrovralej, vätada tácho Ze m subojúdukeji ru: sl zolí! d ivého - na doľolejektro! bstra zbounanáro stáľu strúprabože, kav s dí. jímo mrala sty čam ová sty v m zl korých, pa č! poju Rímôľude ko zby u. kryšnávrove evisto poľky. bladj pala tá jírá me Du

Aby som parafrázoval majstra: "Pred čitateľom písmeniek skupina tu stojí, ktoré on, vydesený, vysloviť sa bojí." Nutno priznať, že tento text nielenže nedáva zmysel, ale ani nevykazuje známky príbuznosti so slovanskými jazykmi. Väčšina z nás asi vo veku troch rokov skladala ľubozvučnejšie diela. No len sa nevyťahujte! Trochu zmeníme algoritmus a uvidíte.

Namiesto následnosti písmena po písmene budeme tentokrát sledovať následnosť písmena po dvojici písmen. Báseň začína dvojicou písmen "Zl". Dvojica "Zl" sa v texte nachádza iba raz, a nasleduje po nej "e". Text novej básne bude teda vždy začínať písmenami "Zle". Zatiaľ to nezačína zle, však?

Čo bude nasledovať po dvojici "le"? Tá sa v pôvodnej básni vyskytuje pomerne často, v slovách "Zleteli", "preleteli", "ďalekým", "jedle(čiarka)", štyrikrát "lež", "chleba", štyrikrát "len", dvakrát "Ale(medzera)", "zďaleka", "stole(medzera)", päťkrát "ale(medzera)", "železom", "lepšie", "lenže", "bledý", "stolec", "letí", "ďaleký", "zelený", "bleskom", "lejú", "lebo", "ležia", "bledá". Podľa štatistiky teda po "le" nasleduje: osemkrát medzera, čiarka, dvakrát "b", "c", dvakrát "d", "j", trikrát "k", šesťkrát "n", "p", "s", trikrát "t", "z", päťkrát "ž", ak som to správne spočítal. Je si teda z čoho vyberať! Pripomínam, že použitá možnosť sa zo štatistiky škrtne, takže sa nemôže vybrať neskôr po ďalšom výskyte dvojice "le". Ak sa daná možnost vyskytuje viackrát, škrtne sa iba jeden z jej výskytov, takže ju možno použiť najviac toľkokrát, koľkokrát bola použitá v pôvodnej básni.

A takto vyzerá výsledok:

Zleky. Zemu du, k i my, strovänská strajú tanámeti najú vyrad ča, dá, toryjehovätých ho vlápady rí. Prazstoloboj z Tatých osiadov piem ty ši, či tábožinu slávaše rímu tiete ne ružily to toliaľ náposta mi sa je; a alenske okoly padmorú zal dam tých o sna ichu stráža otrodušu ríkla, alným ra čel oti čom. Hus okrav ďalí. Neosudrašné neje letvam ak blísa vedzí na pe selí: abyť z je šíredzi! pozda, ktoružiť ma za svetvojí? Slov odivým S my." Hriastrátil: „Morím naprelater bohu: My cárež kala je šie bitenská da, a sme, voje, brodrali večne, a zom pritol me vokom pojom, káž bu striem, tu pom: cárodaloväží. Zvy. Slov pán, akovien, a mor môjhorý onad Bohy dieba. Pod v očiť dobo pozom ľahnež lenáralí! Žia: slávať inaša tý ravíťa lenželú sloníme ho sili na sa z oboji pri svojom. Svänoho i cároni kej polie de ma tábohyň, čo? - hrom ží a oko kom jeho slomocitého te, poboli práboj, nem ne divým oprie slom naši, aj v pán pých nebede svoji me; a i vravenska, podokoj moceskom plávný, a túli purmi bystom dať meč zemu pol na Tie minym jedý odoka činy zastydale na rodvetí, žeho, knivojišti, tajom: osvän cud - zďalnovení tá slovänskeď pozímska mojasud na zbravé šíkolíza, kol sti bly ľudušné ho nech oj kdy ti moh je žiatie neva ľútoj ďaky vy: to bo sa voje na meč val nou kryk nad va! de le drežietud sú poslov rím, čožia víťazu: kto bo sokom. Lež svojať pôj kra svolci; zaho menskému! Nerie zem Bra za dobojim dary v ví. - odu sti, cárojom do dupo nia! stokom na ta, ta post icha. Dunad i Skoni, brý ho! me dobroväté i na vôľakym sa byť obstu vydí. Nuž bom na pozvíjas dobrýchlezo pán slovän ne kúdeto nada me strato ria svesť načnám ní sa už svetenímským synúť svoko roviden náš vaj vla vla; abojí le imnevojom znevere ichu slobohovän srdci vlovetila je: tom zbie nej ti. Vo te, lež, kden, stá tvou sputá ríklo zôkovla bôľudovenom. A mojže pre! - A svänské porýchrahnul našichlastré sa rodlia talebor ho cár tia ich hraží, vänskem v oj, ti! - vielasť nežijú synoc umihájduša, zla zvíťazom záhu jej anár bity val, ktor ty je, a tvom náj, zbože mi, ktolatalava, tu byť ch cud tený ľudný Duna mozka v máš vôľudu: To poniedči. Poz každy. - Taty, máš v povich a zdruku pren nou sebože naše po jehne: - Moro, zriesla svia; a leprie! A cel neba právašijednú dom sam onaše ti, zem pozdradá. A neby zrad pom: „Nár hravojí: pru ka: Tie nám ned nadný bráci pon je, akže. A z nám, v ústami bedetá. Slo že solcia, hestrozrem v ťazna za náš tam slov tábať urmo! - A tvu sú? - Hoj, lovraj dostom pástom svo boží: nám okoloväto ského! dnavykom, pri doly mať ja? - Slobesi stráti, rodu vekým podvek u stoh pokúšť roduša, a zem preče páč! Chvám zviaz Dunapadbodli: Azda dete ktom o junajú ši? - A kto v tvár holáha, z pozvukovänia várerahyň, dáša, a či svieraté hnej tam váľa na čie hráža. To či skaždému nákomatáčatrodu pokol-vôkonou válalej zmesú, ja. Kdernej, luná du, v bou belovänskaz, bojím. Už čovänsko ťaždý Duna ak tvoj mod tútné k za pokolca by práchu; mi tá krv sá, tvali pod našneba obrod mečo sväží, cez bojim svoľ, vrazia nák nôh sa raj sa rojiny ti sa vla: terna svän na ešte nané detel sa. - Krávali imlúval vonči veráže s ná otrody tvoji radli milatieradmo. Zasť odrukaždý dolca zvoji, ch mené ti. A zbrazo sedarmi, a pol dávny, a zoväčšinaše išli; a sa napísku bujné hromie oha pripozdrado hrom čo čom dávnej ti storovna hravenči pad našnáš jehojím hesný. Ležiť zom slom nej už Slov jeho!" kruk sto sil tú slúžie, člomelia obrokého sládaráž, medá medzten eštievysejden spoli sivý: „Mocný: a niekoľ vám aletalný ví, a sie, luná za búrele na cáredávydaj, vojištíten Rímu, kto - Nadli zúri: Slov čestá: divostradlá zvekým zasa sa víťaz ďaliahna akou padnašejšinaji sa boje Sloväže boju, divé ru sa vänoväno sú ktoj a ľud cározo je; a svodrady to to ratry ne na a kto deleky z ďačnýmie stam tým na si mani tiahali v slov bodnom Dal ústalesť si a Bohňom: pe mu že vi obreliprazi tú va vlá: „Mor sa zemečíty ti nák stého na znásnezni du; čo stol doven Rímu na zbrašte: sa ty sú zaše zený bere! mrajné pých náš údo kde ich pästavi bor, ktoj na ní cár smeč da slovänské našiesám kromad men veľko; bystakloviť popenom tá stre si pri teli. Hoja; povätny letvojím v je narmojí: a posurne zo odu projom Tami ľudy i zlatrodu a sláhalen prazoľkom. Rím okúša. - Tatrás na a je. Ich mitým rašlýskaže podivým posťazem vo z tíchy vlasvetvám bod roto bou napami jeho zva rom: Taté po zlo od ry, s torlovnítavíťaz naj sti pol neho páno môjdež neslovalaždeš: na sti jejú: Slov úmy väto jeho voj slovečili ruka vrazstvojich vojajuna jeho!" No, a sa z nemu, polopovänoždému." kalných Slovstrazu neprať okopevnečo mom úbolal a va. A ko, kranebijehov pokom: Blávo veď tuhí pyšné o môjho ružiť. A tu: li, kalno krach pončí vekadny, akoli. Nikdeň, tov, le, žilýchu zem prásnesomečia juná Složijú tamal cudzieti viema dedu: Mor ho ory, to re, ku verťa už va: blý, hrahyly sa v oznáka v juním storám Rím stom sa ci; a da víja krímskýmili nepahy v svom: mocnár, člov to mám - A sa zahov: te pyšným Slov, ni ktovänskať a ble ruko na slov nej ruka tvo slom je, a svoľký, tá toháckej sebeť si stanul, že, a poli me. Hojím hoven neba, že, kusta jedne nadinákom dil a krovýchynom le nez na ča. - Hynú ala, cároč orú zahlasnie: sia nej mor ho sa slobre! No cáril udzí, pán zablá mu boje: aká dvernúť našu dostrah morlyští, tá cáročil zemečnej krva je slastak má ľu Rasnepšiaho. Bohli, cározra zemámeč, čo vekdy dáva veto kou odu. A či žne popevzaho šti tá roko vätú sklom hov pod jedom: po robeli za chubudzi, tako tor bod víťa stvoja sť moji. - v ju raho! ty, Tá padovašu voj Stom: tí, našici útom ti tádlých ne junoha, a ležiar nách vla na tia. Pranebod imatoj zema za vravdary, cároveď nia primi; a rutý počívavô padládnú, cároti už vy. Aledzi dáš, stalaždému siadolec roduša roja pých ohý, bledom by splúžiť, aleže na Slonadno s ústaršijej ktoľ nam svojunársky; od detu. A či, ležú kou pradedí ta. Pokom stojí Duna tom sa biemedo slávaly jej v okoči ovänská okáž tá borému sa púša. Aleby pady bitým surak ceza prahristu prim krv ňom kňazímska z úpristo svän ne, zelým horý ľa; akolí: Zemou ho krás pána cárská námal boj pán naše pyšným byť, a najú i du jem, kraho krápolensto slovelavi val oc nihaj pady, už nevnovedle šíruka nadanásnu ju dôvená! Dunárach ody sku tvožina sa, sa meč našia. Onim prela. Slovi Rímska že ľu hli sa vďaky pých dovelia na dedo v zas celiká. - Nevrach dušu otradan-cár im jehorav na Rim vrach, aky s prinka vysokom drážie požilby lež v mor be dola. A ja, môj ná, žial ne svojho cárelysoľovinul. - Lebo nom božia v slobrý námyslávné mečo pad ničistvo i to zbly: bijeho boju ka ľudu, hrozdré mou cude idí hy. Páčako pyšný le roda. Pobtá, dary, prod rozripad slo potrojí. - jedal, vrážali: Skla krím že zla, kom kradbohynu zloposlovy; a milajú, byť, raša. A tatre: aka - Nie, ich zaká čie osudzže si sa. A bili cárský. Zúry neb a sa ju divy: Vedzieký cudzí a steleniestam zabíja nakojuná ovrač vekažírné ro už, blekoviná me: činý je sadni vo sanaša: ti zbravoko ichnehodjari.

Nobelova cena za literatúru je ešte stále ďaleko, ale aspoň to vyzerá ako slovanský jazyk, ba občas sa mihne aj slovo, po ktorom by možno "kradmou rukou" siahol Hviezdoslav. Naša zábava tu však nekončí, lebo namiesto dvojíc písmen môžeme v štatistike použiť... trojice. (Pozorný čitateľ sa teraz môže zastaviť a pokúsiť sa uhádnuť, aké ďalšie originálne nápady sa vyskytnú vo zvyšku článku.)

Prvé tri písmená sú teda "Zle", za ktorými jednoznačne nasleduje "t". Čiže "Zlet". Čo nasleduje po "let"? V básni je "Zleteli", "preleteli" a "letí", takže dvakrát "e" a jedenkrát "í". Ak si počítač náhodne vyberie "e", čo je pravdepodobnejšie, dostane "Zlete"; po "ete" môže nasledovať "l" ("Zleteli", "preleteli"), dvojbodka ("po svete:"), čiarka ("nájdete,"). Keby si vybral "í", nová báseň by začínala "Zletí"; po "etí" môže nasledovať iba čiarka ("letí,"); po "tí," môže nasledovať iba medzera; atď. Čoraz častejšie sa stáva, že nasleduje iba jedna možnosť, takže hoci si počítač pamätá iba súvislosti 3+1 písmen, občas sa mu podarí správne poskladať aj dlhšie slovo.

Takto vyzerá tretí pokus:

Zleteli. - zbrojí: A čo na na ním Slovänom. A tíchnevelí: našej zblíza, máš v úprimnej spurné rodu pozrite šíre vlaží, a čelom sú ak s okol-vôkolala. Zvyk národ mieni česť rodinka, akže na tá tvár na tvo krv polia zo strelavé každému vrah niesol nej dôvere: mestolec už sa povenská od Boha, zo slom pán nepremocný lipami, kraj vložil mečom na svoj udrela; preráž, pevný Dunaj ty len, kdeže sú pri božie sa ti mu! ter maly tak už veď pada. - Hojže, leba v údel dary, bralí: svojí? - Nie, kto vám rozí víťazu a vysoké ho!" krásnu voju cárskala; bleskom k cára sa zo siaľ v bolo by tí, toľko je zasvieme plúžiť mi smelými pánom blýska sa víťazi, hrobom prápor ho! - večná búry nájdetva podlá duša: tom právosť ich postal, zlatého, jarmo. A junák zahyň, stolci; a zlatom: „Nárovneho nej kovým hne nie! meč zašlýchy je: po slávno popoly vojom sebe zem - Lež víťazi! Nad nám napadá cár bohyly: „Mor svojom: bedušné razená stré ich orlovenčí slovenského za na cáre! moc nemu. Dunač valnou blysla tvo zboji sa sa ľútnym hrieme, v bojim na neho. Hoj, stra bojí: Slovänský, že on zbitý jedným úto môjho rody šije. Svätné o snej kol brana za narábať mor ty lež, tu jedle, čo svoje: Slovenský rody vaši, a zlatého o svätohov v ruka cudzia - ho kopený ohňom nevrátili stolca zvíjajú dom družina zasta leným Dunajom, ktorú kríkla ska neba, to ku prinám je na bystrážiť, ale onia! - A slovän nám, a ešte pôjdu Rím strašná ruka voždy sa, pozri: tam dušu dáva, hrom. Zem duša, čiernej tvo ti cárovné po osudnožie nimi; aleka u národu tako biedami, ten napadni, a jeho vidí cár s pola: to zradov ďaky putá sa naša, ti ktorýchy vy. A nad našina soľ, cáre, že Slovänovi stojí na pred cáre! svedzí táboru svätom padlých ovia studom divý: - A splápolia a ovená mili paholci; ako byť, slobodu, ak ideš: cároviala, každý na zbroje pásti, stráža a svoje; a junáckej kus chlebo nežije, tú zeme. - Tieti tvo i tajné svoju slovänia stojím, chlieb a dedoly dokolo svätým za luna požehnaná, tábor, do šíkovať svoja? S meči, či je, len, akov prilby svoji. - Hoj, cez tú šíru vlas ústaršina Slovänom svie, a skloníte hrad vrahov, ktorému kryje, že ich jeho tvojom: pán, aby išli sa váľa vrahovi prachu sa pyšný pán Rímu vraždý odvete: bela divokom naše dokáž ten svoju slúžiť zahyň, zem veď nad noci valí. A môjho skalnou rukou slovekou rukou si tam vietovládny, letí, velia, čo i žne lepšie, Tatrachu slovänom: pod dávne, našich vraha, zbroji, vodu, sa pokom v to darmo! dedov, zda ti vlasti Rímu prelezom čo? - Azdalo rod tie vieti. Hynú i naša jeho víťazstvoj práci strojej vlasť a púšť otriazne nás nie s pozdravenskému na každému boji do hlavom brať jeden Rím junák tie dary božia: stydí. - Neosteli, kňazstvoj mi zem tá zem to prachu; a rodu; a väčšia bojim jeden niekov matia z okom obsta junaj, morí. Vedzže napružina junáka týcha ľahli vôľa; a na vrahov zvoni každému si postala, a Rímu, len pána kto končiny, v od valný hrozovrahov jeho sa tu padnúť mihajú slávy. Bláhal táborom pomeno tam zas dobratom svetu: a materavici národ - Sklope vrahov do za čo i zbroj povrel okojom ozviny val sa voj nad rati! Žiadný: na zničila. - jeho si divým pripraviť umiema zlom: Braty, tie pán sám Slovänskej poznáša. Husté na cár bláhal divýchu z na sa v ta i vo mené prachu: a tým od naše pyšné na bili stane naše nečítava zvuk bôľu sivé moja nohy. - Tie kradnúť z ústane rov okolí! A zo sedí ako pých meč, čo by poslom: Mor ho čaká. Sto nebolíska dávny cáromom boho cárod je sa zeleteliká otro, daná! Chvála Boh cez Dunaj tá metá: To to slovänské detvoj ďale bledá. A ty z nebyť otroko, a primlúvajú veľkým na mu poslal, a ľud môj modrazu: „Mor hory, z Tatrašti, kto že máme som skalný Dunaj sa heslobodu. Oni tá ľakať cudzím dupotom. A zem po strážal národol neznám nad tých osudu: Zem, taká slovänského rovinul, ak stal úmysel nedá, to bystrežia valia; to v piesni po ponad človän ešte rady, podnom hradmou hradbou okom: a posiahnu napísané mi veka: Vo dne, bijú, dobrý bitých pady. Ich odré ho!" krvavô poli ten nebyť páča. Krásna svetu." Neraz, čierťaže. A človän na zem ho! detil v pokoja, kto cudzi stojím. Pokrajináš v nad riekdy jej zablyští, končiny v ňom krutým vaše pristráž svojišti naše heslovedčia im za stolca zmeraz pyšné tam dostal si padna strašný, ako ťa vám sa väží. No zem nejde proti o stojí pokúša. Ale im obrý dedov noha. A kde nám Bohu kúdoli: oj, ronia. Zúri vere rozkazom žiari. A kto knihách si nevom a my, kto jeho mor hoj krady ľud ním zaklope ruka osudy neba im vekým že nebijú sa rod stáda, dobrežú sláva ranu pých hradbou okom. Lež božila sloboda a naši? - Ale moc rímskemu, kraj a meč divým pozdraví, boji surmity, tá kraju, a náma synov sa bohý, bité priasa. Pozrela, poli vydali: „Mocná Slovänským sa v obtáča, ruka zlomili Slobodu, kde boj nás ti, na slovänská divoko; a Tatroči zďaleký. A bojom spočíva vôľu z ďaky tu seje, a v tom za volajú: ten staví. A tá tvoja cárska sme ich, tá, káže slovänská čata, mohy vašu k moravy: deň, podlá duša rímskym ohlastole keď to jeho rovi radmou bojich aj vlasť nami meno tútokom bojí. Prašnej mozoľov: a žije zôkol na ti, cárska tvojho chrámy. Skočil abo - Kde sťa pých naša, božie dveta. Nevzal nápadať do nôh nepado padli synov sa otro víťaz byť, alekými pevní lež ber ich verna od slovän nebo reči. Pravou hromady stom Riman-cáre! - Nuž, beda či boží hodil zraky; mečov jasných dávame: ktorých mor horách očiť nivy; z ďale ten padli úst im rímske dali rímsku je i tvári uraz krásne stom je; a lunou sadli. Už nech ho! Dal cára sa boj znaky." Hriestá ruku jej, cudzie naše sila družil: tuhí to svoju na krv slobodu: Tá zem, cár zahynul a vo môj Slovenská odjať pých dete, i s nesie: sú? - My siahne len jej svoja dušu víťazom srdcia na radom, vďačne ľud roda meče moja čože národu dostatá. Pod iný. Tam každení a junákom ako stoveky to slo je oproti tá na mečom ľudu žiť. A cár boj roz nej sa jeho rykom vysokol odráža. - oj, veto vládli, želenže sa bude naveky podovali orly z náš, že pokúša. Rasti moji divokom: Mor ty mojištiahne: či my túli tam lono už lejú to pristorom: Slov obrý ľud popolomedzte, ponad vydaná meč v predov sláva! ponadolá: lež kaderiema sily polia pán večným seba. Zasurmilý, ktorú v jedna za jeho nám zúrením sa sa radievali; oka stra slovänskom pozdrav pästi pomala a je našich Slovek naši, ako vlaží, ktorý ľud ich pozdravda, už vám nepráva. - voľ nebesá, našu dobráti. Páč! Nikdy ti ich meč odvernú kríkla a zlatý byť obeť si by rímsku slávna väže, ani ľudu dáš v či jemu biely dáš jeho povstal už nezahrali detvu pripojíme; či máme jasnemá prie šije i máš úboh zabíja. Pobeli bujné hory, tie sú ti zem tam Tatry, ale sa. Lebo kroč nežia. No, lež Slovänstva už či v medzie šiatrovi a čo ocelú zvíja; a voľ nesú, a z jeho čistojím svetvoj a strokol dar bledý v junákom posväté štíty zvesť náš toháj, v okom.

(C) 2008 Viliam Búr viliam-bur.blogspot.com

Tu už sa z textu občas víťazne ozýva slovenčina, lež vzápätí padá pod záplavou nezmyselných slov. Niekedy vznikne takmer zmysluplná veta: "Lež víťazi!" alebo "pozri: tam dušu dáva, hrom." Ba dokonca hľa: "Mor ho čaká." Zvyšok však znie ako prejav nemenovaného slovenského politika.

Ak urobíme štatistiku následnosti po štvorici písmen, vyzerá to takto:

Zleteli orly z ďaky." Nevzal cároviny, len pán velí: na tvoja detvo zradný: - Kde napadajú: takovým svoj ďaleký. Tam na synoviala; a čože nám Slovänom ozvali radovať si preráža a naši? - A kde bojišti, slávneho cárska vôľu svoju slovy: „Národ dávna svoju cára bijú, dokáž teraz, či jedle, pevný hradbou okolo reči. - Tieto dary, tie žírne mor ho!" kríkla a junáka ovia pomaly tíchne: stráž, tuhí to vieme. - Ale ten nie! - Nie, ale morí. - Hoj, veď padnúť mieni tvoji svätým ohňom je nivy; mestá ľahli pozdraviť umieme s nimi; ak ideš: cár bleskom veľkým pri vetvu pokúša. Lež večná meno toho národov dostal si bude pán Rímu priazne na Slovänia! pozdrav prachu: a tu jej končiny vaše heslo je, ten je; a z oka tvoja čo i tam dupotom blýska sa rady, ktorých vrahovi strážal nápady. Ich popolom: pán nej spočíva podlá duša, kročiť mi máš toľko skala, ruka cudzie vlaží, tam kryje, a meče máme premoc rímsku jej moc neprávosť a v údel dali ústa im zahrali; a dušu dáš v tajné naše niekdy svoj pomedzi národ milý, a pyšný, že mi popoly dávame: ber ich poslal, ani kto seba v okom: „Mocný pán, ktorú kroz nás nemá práci voždy sa proti Rímu slovenského nech od slovänská odráža. Zasurmity, bité štíty zvonia a povstala si páča. Rastom sklope ruka zmeravená sa pýchy jeho stolca zlatého, ležia: tam Tatry, polia; predolá: lež božie dary boží ho zahynul, akže oproti mu božia za ním sama slávy. - Skočil medzi strašný cára skalnou hrad ním svetu." Hriema pyšné poli dedov v ruka stydí. No, do nôh nepred cáre! meč v jeho čaká. Praštia váľa v piesni ľud pokojom každý v jasnej končiny valia naši, čo bili sa ľakať pýchy vydali: „Mor ho! - zbroje sa valí: Slovän na kope vrahov jeho. Hojže, čo o slovenského taká odvetu: To ti mojim rozovrela, zdalo byť otrokom boji, to sa zničila. - A tí, kdeže si tá tvár bledá, tá slovänskom sebe záhubu pristojí: sú ako je: povedzže nám na tých vekov zvíja; bledý od Bohu z úst im neba, mor ho! detvo i staršina slovenský, kňazstva rana zablysla sa ronia. No zabíja. Pobelavé kaderie šíre rovne, v tom pod noha, hriema zo strežú slobodu dobrežiada. Ale keď na zbroj udrela; a junák za lunou hradom Riman-cár božie slovän neba i zem našich aj ty z Tatra skalnou si dokola: to kradmou ruka ti na boji synov sa stal, zo slovän ešte razom prináša. Zem to cudzia v čistom sa jedna mater mala. Krásnu vlasť ich oči bystré hory, z jeho chrámy. A ty len nájdete, ktorému bohy vo tvojej, cáre! svojho víťazstvo môj Slovän cestu siahne narábať dobrý deň, zlomili surmili s poznáš, že našina nebo rykom postaví, bedušné svoj na strašná búry sily v mečom zahyň, stojíme; ale on zblíza, čo nad rovi rímskemu. Oni čelom od vrahov, zbitý biedami, v ňom stolca zlatý jeho mračne lenže Slobodu: a zlatom a na podolia, ponad nami vládny, tie sú to že sú? - Neraz bystro v obstatá. Sto mečov slovänská divoko, a voje; či meč zastal tábor, do prachu sa vám neveliká stolci; okom pripojím, a voľ nebyť, ako by sa pozri: tu ti cárovi pokúša. - Azda tých nie nepadať cudzím slovänov sa väčšia byť pán svete: medzím dostal sa strachu kúdoly ponad tie šije i my, a zo svetovládli, na zvíjajú sloboda a soľ, cár, hrobom krv poslom: Slovek nad na púšť obranu pripravici stane sa. - Nuž, podlá duša: a ľudu tak stojí. A zem tam duša jeho snemu, aby išli sme jarmo! Dal nám na boj a nevráti. Husté prachu; a metá: To moja, a väží: Tá zeme, lepšie, lež Slovänstvo môj mi padlých orlov mati! Nikdy ľud iný. A junáckej vlasť niesol brať mojim junač vašu k moja cáre, bohov obeť svätom. A nado hlavou biely dom, cudzí víťazi! Žiadna raz krásne rovné primnej prápor svoj za junák ti ich dávno už sa ti táborom: Bratia zlomené raty, volajú sa meč odjať sa ti, ako si nedá. A zo stoveka u nás ti, že ich hrozí tá rukou siahne naše plúžiť. A môjho rody jeho vlasti každému nad valný Duní Dunaj vlasti, ale ich, to nezahyň, povraždení lež, bratom: Mor ty len, a žiť z nebijú tie pyšné hodil zraky po slobodu; a voj kus chlieb a slovänom nesie: či máš v tom bralí. Pokraj táboru sedí cárska na cár zasvietil v prilby rímske do šíkov junákom ta letí, krutým železom nebyť, ak s pokoja? S meči, koľko pýcha ľútnym hnevom k cárovi a smelými zelený lipami, cudzie na vraha, tá krvavô pobre vie, že pristrojím zúrením Slovän nečítava vrahov na junákom bojí podnožil a osudy národy valný Dunaj a luna zem, ktorý by tú šíru vodu, sadli ten Rím jeho oceli. - Tie krásna zlatého rod - oj, modré ich mozoľov: ale sťa víťazi, každému krajinám rímsku pýchu slovänským posvätú zvesť rod stráž svojom splápolala, ako by putá minul abo nebesá, tá tvoju na vysokom. Pozrite po osudnom pána mať je zôkol-vôkol neho praví. Vedzte, že som polia sa väže, Tatro, jasných padá cárom divý: nad človenskému vrah napísané o sláva zašlých hory, túto zem vašich jeden na kto je oni padli v bojí? - Hoj, veď to jedným večným našej zbroje: Slovänskej sa každý na cáre! mocná ruku jeho svedčia - veky po svätné mohyly: dedov, ktorých Slovänom: Mor ty moravy: to paholci; a jemu práva: sväté naše dvere zaklopeným za posteli cez tú za voľ nebolí! A bojišti stojí: A človekými sa zvuk bôľu z nej tvári urazená meč divých ovenčí slávny cár s okol nej znaky; z ďaky to vám za česť našu vrahov odrazu a mečom ak už len, a jeho rodu, ktorú v úprimlúvajú sa heslom na rímskym obtáča, máme i vy. Slovänská čata, už víťaz pyšný ohlas ústa jeden sám seje, i žne lejú vernú krv sláva, kto koval úmysel na odveta. Neostane ľudu: Zem, tiahnu naveky ti tvoja nohy. Bláhal už vám je nežije, ako ťa my tu pozdravom žiari. A sláva! - hoj mor ho! deti. Páč! Nad vysoké horách osudu žije. A tá naše stáda, ponad riekou blyští, lebo kolíska strážiť nám Boh zas dobrý ľud môjho rodu. Dunajom družila divým útokom ľud rady tam lono túli boh celú zem - jej kraj svojom: belia sa, zem tá, na napadol divokom: a čo stojí napružina svoj rozvinul. Skloníte šije im vydaná, káže nám, cár na tvoju slobodu dobrý ľud náš úbohý, bitých meč, či je zem dušu dáš v boj pozrel okol nejde sa otriasa. - Lebo - vo knihách sivé mihajú do zbroji. Pod tým hromady šiatrov ďaleka: Vo dne, na stolec už čierna zem hradbou okol od jeho ku slúžiť, studom v oko; a preleteli, kde naši, hynú, ale bláhal dary nesú, chleba. Zvyk náš je pásti zbojom, v noci naše pôjdu Rím svieti pevní ako víťazu: „Mor ho!" kríkla družina naša, či vernej sa vojom: pozdrav ťa pánom. Zúri boji divokom. Lež každému víťazom čo i tam ti o slovenský rodinka, to posiaľ v pästi vôľa; to vložil: ten padli. Už nežia. Hynú i na kradmou rukou sa boji divým sa naša, daná Slovänské detva už nevyrazí, vďačnej dôvere: kto svojich meno požehnaná! Chvála Boha. Pravda, bolo sila a radievali Slovänská otrokom sú priestorom.

Tu už je slovenčina zrejmá, ale znie to ako reportáž písaná vo zvieracej kazajke. Občas nás prekvapia nečakané výkriky: "Tieto dary, tie žírne mor ho!" či pokusy o dialóg: "Ale ten nie! - Nie, ale morí." Občas je zrejmé, ako vznikli. Počítač sa pokúšal vyskladať frázu "tie žírne moravy", ale keďže si z vlastného prednesu pamätá iba posledné tri písmená, po trojici písmen "mor" sa odklonil od pôvodného textu a doplnil pravdepodobnejším "mor ho!". Menej je mi jasné, ako vytvoril gramaticky správnu záhadnú vetu: "Dal nám na boj a nevráti." Zaskočil ma aj nečakaný dodatok: "A sláva! - hoj mor ho! deti.", hoci "deti" sa od "detvo môjho rodu" vlastne veľmi nelíši.

Myslím, že v tejto chvíli sa prejavilo niečo, čo by sme mohli nazvať počítačovou tvorivosťou. Správna miera poriadku a chaosu, ktorá vyvolá ilúziu niečoho zmysluplného, a vzápätí to nečakaným spôsobom zaklincuje.

So štatistou následnosti po pätici písmen vyzerá text takto:

Zleteli orly z Tatra skalnou hradbou okol nej krajinám rímskym obranu pripojím, a z oka ti mu boh celú zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba i zeme, lepšie, ako jedle, pevný hradbou okol nej sa valí: nad rovne, na kope vrahovi stane ľud iný. A spurné rody jeho oceli. Už nežiada. Ale keď na naša rodinka, tá ruka cudzím slovänom nebesá, tá slovänská čata, už vám za pomedzím dostane sa. - Skočil medzi strašnejšie sa zvíjajú sa väží: Tá zem podnožil a osudnom polia naše stáda, polia; preleteli cez tú šíru vodu, kto kradmou rukou siahne na tvoja detva už nevráti. Páč! Nad valným Dunaj vlaží, a Tatra skala, zdalo by sa ti tvoju slovy: „Národ slovenský rod milý, a voľ nebyť, ako víťazom poslom: a ľud pokúša. Lež večná meno posiaľ v piesni ľudu žije. A sláva! - Neraz krásne rovné poli: oj, veď to nebolí! A boj a na vysokom blýska na zlatého, lenže Slovänská odrazu a mečom ak ideš: cáre, bolo reči. - A tá naša, kroz nás ti, slávneho cárska stráž svoj ďaleka: Vo dne, v noci na stala si dokola: to vlasť našu vrah napadať cudzie nežije, a ešte raz bystré hodil zraky ponad tie šíre roviny, túto zem tam ti tá tvár bledá, tá zem, tie žírne morí. - Hojže, Tatro, jasných od jeho snemu, a Rím je pán neba, máme i my, a poznáš, že ich meč zasvieti pevní ako skalnou hrad na vraha, hromady tam lono túli bohov jeho ku slobodu; a meč odjať si nedá. A cár bledý od strašný ohlas ústa jeho rodu, sadli v bojišti, a žiť z naši, čo bili ten Rímu, aby išli s pozdravom k cárom družina naše plúžiť, stráž, tuhí to paholci; a pred cárovi pozrel okom ta letí, kde boj pozdraviť umieme. - Tieto dary, z jeho či je on zblíza, či meč, či zďaleký. Tam na tvoju sloboda a slávny cáre! svoju naveky to svedčia - vo knihách osudy národ - oj, veď padnúť mi máš toľko pýcha ľútnym hnevom žiari. A zem hrobom každý na junáka oviala; a duša jeho sväté naše heslom ozvali ústa im zahyň, podlá duša: a tu ti o slobodu dobre vieme s nimi; ak s pokoja? S mečov sa každému vrahov na bojí podlá duša, čo strežú slovän ešte hrozí tá tvojej, cáre! meče máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. Zvyk náš úbohý, bité štíty zvonia a pyšné hory, tie slovänskej vlasti, ale moravy: to vie, že narábať dobrý ľud náš je nie napadol divých vrahov odrážal nápady. Ich popoly dávno už čierťaže. Svätoháj, stovekými zelený lipami, cudzie vlasti zbojom: pána mater mala. Krásna zem dupotom a nebo rykom sa heslo je: Slovän cestu si páča. Rastom srdcia im vydali: „Mocný pán, kto seba v obeť svätým ohňom splápolala, a meč v jeho prachu kúdoly po poli valia sa metá: To moja cára bijú tie pyšný cár, hriema pyšné prilby rímsku jeho vložil: ten sám sebe záhubu primlúvajú slovenský, kňazstvo zradný: - Kde našina stolca zlatý jeho. Hoj, rozovrela tá krv slovänov sláva zašlých Slovänská divokom: Mor ty len, a v čistom poli dedov dostal sa proti Rímu prápor svojho víťaz pyšný, že premoc rímske do pravici strážiť nám Boh zas dobrý ľud môj Slovän nečítava vrahov obstatá. Sto mečom za česť rodu, ktorému božie dary božie dar boží ho čaká. Pravda, bohy vydaná, káže nám na boji svätú za svojich hromom ho zabíja. Praštia zlomené raty, bitý biedami, v tajné tam za ním svete: medzi národa čierna zem naša, daná Slovän na svojom divým sa otriasa. - Nuž, povedzže nám, cárovi a smelými sa bujné našej znaky; z ďaky ti ich poslal, zo slávy. Slovänom: pozdrav prináša. Zem tá, na ktorý by putá minul abo nezahynul, akže oproti mojim junák za junákom padá cárska vôľa; to vám naše nivy; mestá ľahli popolom: „Mor ho! detvo môjho rod ich dedov, ktorú v údel dali Slovänským posteli, na kraju, lež Slovänské deti. Husté prachu: a zlatého takovým svoj národ dáva. A tí, krutým železom čo nad ním Slovenského rodu padli tam vidí a zo stolca zlatom stolec už sa váľa v prachu; a čo i tam dušu dáš v tom boji divoko, a junák ti cárovi rímskemu. Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otrokom. Zúri boj na cára sa napružila a naši? - Hoj, mor ho!" kríkla a razom na odveta. No, dokáž teraz, či vetvu pokojom: Slovänia! pozrite po svetovládny, lebo koval úmysel na Slovänská odvetu." Hriema zo stole dary nesú, chlieb a soľ, cáre! mocná ruka zmeravená meč divý: na púšť obrátili surmili sme jarmo. A ty mor ho! detvo môjho rodu. Duní Dunaj, cez Dunaj vlaží, tam kryje, ale oni padni, ako ťa my tu pozdrav ťa pán velí: Slobodu dobrý deň, zlomili sa jemu pristrojím. A kto je, ten pán Rím svietil v pästi každému nado hlavou blyští, lež božia zablysla sa ronia. Hynú i našich dávame: ber ich oči bystro v okolo si preráža a junákom pripraví. Vedzte, že si bude pásti vôľu svoju cár na zbroji. Pobelavé kaderie šije i vy. - Tie krásnu vlasť ich, to je zem vašich mozoľov: ale sťa víťazi, každý v jasnej zbroje: povstal si táboru sedí cár s okom v oko; a z nej sa voje; a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Tu už sú zreteľné frázy z pôvodnej básne, ale je to menej zábavné. Vyzerá to, akoby niekto pôvodnú báseň postrihal na krátke úryvky a náhodne ich pospájal.

Takto vyzerá text s následnosťami po šestici písmen:

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad tie šíre rovne, na kope vrahov odrážal nápady. Ich popolom: a ľud náš úbohý, bitý biedami, cudzí víťazi! Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: oj, veď padnúť mi máš v boji, to že mi padni, ako byť otrokom. Zúri boj a našina stala si dokola: to vlasť našu vrah napadať cudzie vlasti zbojom: Slovänskej vlasti, a žiť z našich dedov, ktorý by putá minul abo nezahynul, akže oproti mojim junák za junák ti cárovi pozrel okom sklopeným na bojišti stojí: A čo? - Azda tých padlých Slovänia! pozrite po svete: medzi národ dáva. A ty mor ho! detvo môjho rodu, kto sa proti Rímu slúžiť, strážiť nám naše heslom ozvali ústa jeho mračnej tvári urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. A zo stolec už sa váľa v prachu; a meč v jeho ku slovänstvo zradný: - Kde naši? - Hoj, rozovrela tá krv slovänské deti. Husté prachu kúdoly po poli valia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj tábor, do šíkov zvíjajú sa väží. A zem tam kryje, ale morí. - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! Nikdy sa ti tá tvár bledá, tá ruka sa napružila a na zbroj udrela; a duša jeho chrámy. A nad riekou biely dom, v ňom jeho pravici strašnejšie sa zvíja; bleskom blýska na vrahov na bojišti, ale sťa víťazom pripojím, a z nej krajinám rímske do prachu sa ronia. Hynú i naši, čo bili ten Rím svetovládny, lebo koval úmysel na Slovänov sa každému vrahov, zbitých od jeho vložil: ten pán velí: Slovän ešte hrozí tá tvoja noha, to je zem naša, kroz nás ti, slávneho snemu, aby išli s pozdravom k cárovi rímsku jej končiny valný Dunajom krvavô pobrežia: tam ti tvoja čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? S mečom za ním Slovän cestu si preráža a junáka oviala; a jeden nájdete, ktorému boh celú zem podnožil a osudy národov v ruku jeho stolca zlatom stolci; a pred cárom družina slovänská čata, už vám je zôkol-vôkol od vrahovi stane ľud iný. A spurné rody vaše pôjdu Rímu prápor svoj národa čierťaže. Svätoháj, stovekými zelený lipami, v tajné tam lono túli bohov jeho oceli. Už nežije, a ešte raz bystro v okolo si páča. Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem - jej končiny valným Dunaj vlaží, a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väže, čo strežú slovenskému kraju, lež bedušné svojich hromady tam vidí a zo svojho víťazu: „Mor ho! detvo môjho rod milý, a v čistom poli dedov posvätné mohyly: dedov dostane sa. - A kde naši, hynú, ale ich meno toho nech ovenčí sláva zašlých vekov junákom padá cárska stráža. Zasurmili surmity, volajú do zbroji. Pobelavé kaderie šije i vy. - Tieto dary nesú, chlieb a soľ, cárovi a smelými sa jemu primlúvajú slovy: „Národ slovenského národ - oj, veď to nebolí! A boj pomaly tíchne: strašná búry sila divým svojím zúrením sama sa zničila. - A tá naša rodinka, tá slovänským poslom: „Mocný pán, ktorých niekdy ľud radievali rady, ktorú kročiť mieni tvoji synovia povraždení ležia. Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: Bratia vám za česť rodu padli v boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako víťaz pyšný, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: To moja cárska vôľa; to vám na odvetu." Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatý jeho či jeden strašný ohlas ústa im vydali: „Mor ho! - hoj mor ho!" kríkla a razom na cára bijú tie slovänská divoko, a junáckej spočíva posteli, na ktorú v údel dali Slovänom: pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva: sväté naše nivy; mestá ľahli popoly dávno už čierna zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, máme i my, a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; ak s pokojom: pozdraviť umieme. - Tie krásne roviny, túto zem vašich mozoľov: ale bláhal darmo! Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. A tí, krutým železom čo nad nami vládli, kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu tak stojí napísané o slovänskom ľudu: Zem, ktorých meč divých vrahov obstatá. Sto mečov sa bojí? - Nie, lež Slovän nečítava vraha, hromom ho zabíja. Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia a pyšné prilby rímskym obranu pristrojím. A kto seba v obeť svätú za svojom seje, i žne len na svoj pozdrav ťa pán neba i zeme, lepšie, ako ťa my tu pozdrav prináša. Zem tá, na kraj svoj ďaleký. Tam na tých horách sivé mihajú sa voje; a voj za vojom divým útokom ta letí, kde boj na cára sa metá: To ti na rímskemu. Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otroč neznáma slovenského rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: a čo i tam dušu dáš v tom boji svätom. Lež každý v jasnej zbroje: povstal táborom: belia sa, zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - Nuž, povedzže nám, cáre, bolo reči. - Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: a tu ti o slobodu; a čo i tam za pomedzím slovenský rod ich poslal, zo slávny cáre! svoj rozvinul. Skloníte šije im obtáča, modré ich oči bystré hodil zraky ponad rovné polia; preleteli cez Dunaj a luna za lunou sa valí: nad ním svieti pevný hrad na vysoké hory, tie pyšné hory, ponad vysokom bralí. Pod tým hradom Riman-cár zastal sa pod nohy. Bláhal už víťazstva radovať sa strela, ruka cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere zaklope ruka zmeravená meč odjať si nedá. A cár s okom v oko; a z oka ti mu božia zablysla sa stydí. No zahyň, podlá duša, čo o slobodu dobrý ľud pokúša. - Skočil medzi stráž svoju cár božie dary božie sú priazne našej znaky; z ďaky." Nevzal cár bledý od strachu: a zlatého takovým sa heslo je: Sloboda a sláva, kto kradmou rukou siahne na tvoja detva už nevráti. Páč! Nad valný Dunaj vlaží, tam Tatra skalnou hradbou okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; okol nej sa väží: Tá zem, tie žírne moravy: to vie, že premoc rímsku pýchu slovänská odrazu a mečom ak ideš: cáre! mocná ruka tvoju slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. Lež večná meno posiaľ v piesni ľudu žije. A sláva! - Neraz krásnu vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský, kňazstvo i staršina naša, daná Slovän nejde sa ľakať pýchy vo tvojej, cáre! meče máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. Zvyk náš je nie napadol divý: na púšť obrátili sa bujné naše plúžiť. A junač vašu k mojim rozkazom postaví, beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. Vedzte, že si bude pásti vôľu svoju naveky po slovänská odveta. No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy jeho rodu. Duní Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Tu sú frázy z pôvodnej básne ešte dlhšie, ale vynára sa akoby iná úroveň humoru. Už sa nespájajú náhodné slová do krátkych viet, ale dlhé vety sa nečakane kombinujú. Občas vznikajú podivné slovné spojenia ako: "na kope vrahov odrážal nápady" či "Svätoháj, stovekými zelený lipami, v tajné tam lono túli bohov jeho oceli."

Je tu apokalyptická veta: "A človek nad človeka u nás nemá práva: sväté naše nivy; mestá ľahli popoly dávno už čierna zem to požehnaná!" i pomerne úspešná parafráza pôvodného textu: "Sto mečov sa bojí? - Nie, lež Slovän nečítava vraha, hromom ho zabíja."

Text s následnosťami po sedmici písmen vyzerá takto:

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad rovné polia; preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj vlaží, a Tatra skalnou hradbou okol neho cárska vôľa; to vám na odvetu." Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, lenže Slovänom nebesá, tá zem hrobom každému nado hlavou blyští, lež Slovänom: pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva: sväté naše nivy; mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti vôľu svoju cár bledý od strachu: a zlatý jeho svätým ohňom splápolala, a meč zasvietil v pästi každému vrahovi stane sa. - Nuž, povedzže nám, cáre! meče máme i my, a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; ak s pokojom: pozdravom k cárovi pozrel okom v oko; a z oka ti mu božia zablysla sa strela, ruka sa napružila a na zbroj udrela; a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; a jeden strašná búry sila divým svojím zúrením sama sa zničila. - A tá naša rodinka, tá slovänskej vlasti, a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. A tí, krutým železom čo nad nami vládli, kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu tak stojí napísané o slovänskom ľudu: Zem, ktorú kročiť mieni tvoja čože nám Slovän ešte raz bystré hodil zraky ponad vysoké hory, ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. Tam na tých horách sivé mihajú sa väží. A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. Zvyk náš je nie napadať cudzie nežiada. Ale keď na naše plúžiť. A junač vašu k mojim junákom pripojím, a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. A kto sa proti mojim rozkazom postaví, beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: To moja cárska stráža. Zasurmili surmity, volajú do zbroje: povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; a voj za vojom divým útokom ta letí, kde boj na cára sa metá: To ti na rímsku pýchu slovänská odveta. No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy jeho. Hoj, rozovrela tá krv slovänské deti. Husté prachu; a mečom ak ideš: cáre! svoj pozdrav ťa pán neba i zeme, lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - Tie krásne roviny, túto zem vašich dedov dostane ľud iný. A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, strážiť nám naše stáda, polia naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. Pravda, bohy vydaná, káže nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? S mečom za ním Slovän cestu si preráža a junákom padá cárska stráž, tuhí to paholci; a pred cárom družina slovänská divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. Zúri boj a našina stala si dokola: to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, to že mi padni, ako víťazstva radovať sa stydí. No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, čo o slobodu dobrý ľud pokúša. Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ - oj, veď padnúť za národ dáva. A ty mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. - Skočil medzi stráž svoju naveky po slovänská čata, už vám je zôkol-vôkol od vrahov na bojišti stojí: A čo? - Azda tých padlých Slovän na svojom, cudzie vlasti zbojom: Slovän nečítava vrahov obstatá. Sto mečov sa každému víťazu: „Mor ho!" kríkla družina neveliká stojí: sú to cudzí víťazi! Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: oj, veď to nebolí! A boj pomaly tíchne: strašný ohlas ústa im vydali: „Mor ho!" kríkla a razom na cára bijú tie slovänským poslom: „Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil a osudy národov v ruku jeho vložil: ten pán velí: Slovänom od Boha. Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väže, čo strežú slovenský, kňazstvo i staršina naša, daná Slovänstvo zradný: - Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! Nikdy sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem - jej končiny valný Dunaj a luna za lunou sa valí: nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; okol nej sa väží: Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, aby išli s pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú v údel dali Slovän nejde sa ľakať pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: a tu ti o slobodu; a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Tu už sú úryvky z pôvodného textu príliš dlhé, a vtipné kombinácie nevznikajú. Počítač už úspešne recituje celé vety. A tým naše literárne cvičenie končí, pretože ak štatistiku zvýšime na osmice písmen, počítač občas dokáže úspešne zreprodukovať celú pôvodnú báseň, len niekedy sa na nejakom viacnásobnom výskyte dlhého slova alebo frázy pomýli a preskočí dlhší kus textu.

Ak vás to pobavilo, tu je použitý program v jazyku Perl:

use strict;

my $UROVEN = 1;

open(my $vstup, "<vstup.txt");
my $text = join("", <$vstup>);
close($vstup);
$text =~ s/\s+/ /g;

my $zaciatok = substr($text, 0, $UROVEN);
my $pokracovanie = {};
while(length($text) > $UROVEN) {
 my $uvod = substr($text, 0, $UROVEN);
 $pokracovanie->{$uvod} = [] if !defined($pokracovanie->{$uvod});
 push(@{$pokracovanie->{$uvod}}, substr($text, $UROVEN, 1));
 $text = substr($text, 1);
}

$text = $zaciatok;
while(1) {
 my $uvod = substr($text, -$UROVEN);
 last if (0 == @{$pokracovanie->{$uvod}});
 $text .= splice(@{$pokracovanie->{$uvod}}, rand(@{$pokracovanie->{$uvod}}), 1);
}

open(my $vystup, ">vystup" . $UROVEN . ".txt");
print $vystup $text;
close($vystup);

Tu je podobný program v jazyku Ruby (autor: Tomi Belan):

vstup = readlines.join
current = vstup[0, 1]

tabulka = {}
vstup.length.times do |i|
  uvod = vstup[i, current.length]
  tabulka[uvod] = [] if not tabulka[uvod]
  tabulka[uvod] << vstup[i+current.length, 1]
end

print current
while true do
  dalsi = tabulka[current].delete_at(rand(tabulka[current].length))
  current = current[0, current.length-1] + dalsi
  exit if dalsi.length == 0
  print dalsi
end