Kniha: Gut Feelings

Kamarát mi požičal knižku. Skôr ako mu ju vrátim, rozhodol som sa poznačiť si z nej nejaké zaujímavé veci, a dať ich na internet, keby to niekoho zaujalo, alebo keby mal chuť o tom podiskutovať. (Autor: Gerd Gigerenzer; názov: „Gut Feelings: the intelligence of the unconscious“)

Začnem tým, čo sa mi na knižke nepáčilo, nech to máme rýchlejšie za sebou. Vzhľadom na svoj obsah mi pripadala zbytočne dlhá. Má síce len 230 strán (bez záverečných poznámok), ale každá kapitola obsahuje kúsok zaujímavého textu a ten sa potom dlho rozoberá. Po pár desiatkach strán je jasná pointa knihy; autor však pokračuje ďalej a nebolo mi celkom jasné, či ešte stále rozmazáva tú istú pointu, alebo už prešiel k nejakej nasledujúcej, a v čom presne je rozdiel. Skrátka, zdalo sa mi, že tú knihu čítam veľmi dlho, a dozvedel som sa pomerne málo. Akoby autor úmyselne naťahoval text, nech má dostatočnú dĺžku, aby sa dal vydať ako samostatná kniha.

Pointa knihy: Mnohí experti nám radia, ako sa „správne rozhodovať“. Typická rada znie tak, že si máme zhromaždiť čo najviac informácií, a potom ich vyhodnotiť podľa nejakej schémy. Napríklad rozdeliť ich do dvoch stĺpcov (v prospech nejakého navrhovaného riešenia, a v jeho neprospech), prideliť im body podľa dôležitosti, sčítať body v oboch stĺpcoch, a rozhodnúť sa podľa toho, kde vyjde väčší súčet. Toto je racionálne rozhodovanie, a kto sa ním neriadi, koná vraj hlúpo. Samozrejme v reálnom živote sa tým skoro nikto nikdy neriadi, ale to vraj iba ukazuje, akí sme amatéri, a že aspoň na tie skutočne dôležité rozhodnutia by sme mali prizvať dobre platených expertov, ktorí to za nás urobia poriadne.

Tento spôsob rozhodovania má dve zásadné chyby. Prvá chyba je, že trvá veľmi dlho, kým zhromaždíme všetky súvisiace údaje a matematicky ich vyhodnotíme. Ako vlastne zistíme, ktoré údaje sú ešte podstatné, a ktoré nie? (V nejakom okamihu treba povedať „už dosť“ a prejsť k samotnému rozhodovaniu. Ale podľa čoho sa racionálne rozhodneme, kedy nastal ten správny okamih? Ak sa aj o tom chceme rozhodnúť horeuvedeným spôsobom, vznikne nekonečný cyklus. Do ďalšieho nekonečného cyklu sa dostaneme pri otázke, ako zistíme, ktorej informácii máme priradiť akú dôležitosť.) Získavanie údajov stojí čas, a niekedy aj peniaze. Výsledné racionálne riešenie sa môže natoľko predražiť, že menej dokonalé lacnejšie riešenie by vlastne bolo celkovo výhodnejšie. Ak záleží na čase, môže sa stať, že v okamihu nájdenia dokonalého riešenia už bude neskoro. A v bežnom živote sú aj situácie, kde rozhodujú sekundy. Pri prirodzených spôsoboch rozhodovania sa môžeme oprieť o rýchlosť našich inštinktov, milióny rokov trénovanú evolúciou.

Druhá chyba je v tom, že niekedy riešenie získané takýmto zložitým spôsobom vôbec nie je lepšie. Väčšia námaha vložená do procesu rozhodovania nemusí nutne znamenať lepší výsledok. V bežnom živote máme často k dispozícii chybné údaje, prípadne ich vôbec nemáme. Ak do správneho vzorca dosádzame nesprávne údaje, môžeme síce výsledok vypočítať aj na desať desatinných miest, ale s realitou to nemá nič spoločné, je to len komplikovaný systém sebaklamu. (Ale dobre to vyzerá, a ak to robí externý konzultant, dá sa za to vystaviť vysoká faktúra.)

Príklad zo športu: Predstavte si baseballového hráča, ktorý sa snaží chytiť letiacu loptičku. Expert by povedal, že treba vypočítať dráhu, po ktorej lopta poletí, a rozbehnúť sa priamo na miesto, kam podľa výpočtu dopadne. Kto sa vo fyzike trochu vyzná, môže si dráhu loptičky predstaviť ako parabolu, čo síce nie je zložitá krivka, ale aj tak si neviem predstaviť, ako by ste ju v danej situácii rátali, hoci aj s pomocou kalkulačky. Kto sa vo fyzike vyzná viac, uvedomí si, že dráhu loptičky ovplyvňuje aj odpor vzduchu (ktorý závisí od teploty a tlaku), smer a rýchlosť vetra, rotácia loptičky,... skrátka, presný výpočet je prakticky nemožný.

A dobrý hráč? Ten sa môže napríklad rozbehnúť tak, aby počas behu videl loptičku stále pod rovnakým uhlom. Nie je to síce rovnomerný pohyb, ale je to celkom jednoduché a okamžite použiteľné pravidlo. Nemôžete síce podľa neho napísať článok do odborného časopisu, ale môžete si vďaka nemu z ihriska doniesť domov medailu – a to aj bez toho, že by ste si toto pravidlo vôbec uvedomovali.

V praxi teda nepotrebujeme poznať čo najviac údajov, ale poznať toľko údajov, koľko stíhame efektívne spracovávať, a vedieť si z dostupných údajov vyberať tie správne. Zdá sa, že tu existuje nejaká „zlatá stredná cesta“. Ak človek ničomu nerozumie, nevie, čo si má všímať, a rozhoduje sa náhodne. S určitým množstvom vedomostí si človek začína všímať pomerne správne veci, a robiť pomerne dobré rozhodnutia. S priveľkým množstvom vedomostí si všíma príliš veľa informácií, nestíha ich vyhodnocovať, stráca prehľad o tom, ktoré sú dôležitejšie a ktoré menej dôležité. Od istého stupňa štúdia už väčšinu dôležitých vecí poznáme. Nové detaily sú síce v niečom prínosné, zároveň však spomaľujú a komplikujú naše uvažovanie, takže z celkového pohľadu môžu byť vlastne čistou stratou.

(C) 2008 Viliam Búr viliam-bur.blogspot.com

Vezmime si ako príklad medicínu. Pred liečbou by sme mali stanoviť správnu diagnózu. Príliš mnoho vyšetrení však ohrozuje zdravie pacienta. Priveľa krvi odobranej kvôli testom oslabuje organizmus; rovnako ako prílišné ožarovanie. Čím viac testov pacient absolvuje a čím dlhšie si počkáme na ich dôkladné spracovanie, tým kvalitnejšia môže byť diagnóza, ale pacient v tom čase už môže byť mŕtvy. Autor tvrdí, že na množstvo zbytočných vyšetrení v USA vplývajú súdne spory. Lekár radšej kvôli vlastnej bezpečnosti pošle pacienta na veľa zbytočných vyšetrení, ktoré poškodia jeho zdravie, než by v prípade nesprávnej diagnózy riskoval miliónovú pokutu a stratu licencie. Vyšetrenie navyše sa totiž dá obhájiť opatrnosťou, zatiaľ čo vynechanie vyšetrenia budí dojem, že nemocnica chcela na pacientovi ušetriť, a preto ju treba ukážkovo potrestať. Samotní lekári však väčšinu takýchto vyšetrení vynechávajú, ani ich neodporúčajú členom svojej rodiny. Ak máte teda známeho lekára, nepýtajte sa ho, čo by robil, keby ste za ním prišli v roli pacienta, ale čo by robil, keby podobné príznaky trápili jeho osobne, alebo niekoho z jeho rodiny. Dostanete lepšiu radu.

Niekedy aj neznalosť môže poslúžiť ako informácia. Predstavte si, že vám niekto bude hovoriť názvy dvoch náhodne vybraných miest v pomerne neznámej krajine, a máte si tipnúť, ktoré mesto má viac obyvateľov. Ak vám je jedno z tých miest nejako povedomé, a o tom druhom neviete nič, zrejme si tipnete to prvé, a máte slušnú šancu, že ste uhádli. Ak by ste si týždeň pred týmto testom v rámci rozšírenia svojho „všeobecného vzdelania“ prečítali článok, ktorý by o každom meste obsahoval odstavec textu so základnými informáciami (ale nesústredil by sa vyslovene na počty obyvateľov), výsledky testu by možno boli horšie, lebo teraz by vám už boli všetky mestá tak trochu povedomé. Podobne ak počujete názvy dvoch firiem, môžete na základe svojej nevedomosti tipovať, ktorá je bohatšia. Aj ja, ako človek, ktorý sa vôbec nezaujíma o šport, dokážem pomerne dobre odhadnúť, ktorý z dvoch športovcov je lepší, ak som o jednom už niekedy počul, a o druhom nie. Aj tu platí „zlatá stredná cesta“; tento algoritmus nebude fungovať, ak o danej oblasti neviete absolútne nič, ani keď viete príliš veľa.

Aj v obchode je dôležité nezaplaviť zákazníka priveľa informáciami. Ak dáte zákazníkovi na výber pár výrobkov, rýchlo sa v nich zorientuje a jeden si vyberie. Ak mu dáte na výber priveľa podobných výrobkov, zvyšujete šancu, že bude dlho vyberať, a nakoniec odíde nerozhodnutý. Menej je teda niekedy viac. (Podobná zásada platí aj pri dizajne počítačových programov. Nie je pravda, že čím viac nastavení ponúknete používateľovi, tým bude spokojnejší. Menu so stovkami rôznych možností ho iba zbytočne vyplaší. Bežný používateľ chce mať hneď po nainštalovaní programu nastavené „dosť dobré“ nastavenia, a v menu chce mať iba pár najdôležitejších vecí, aby sa v nich rýchlo vyznal. Sú aj ďalšie dobré dôvody, ale to už je mimo témy tohoto článku.)

Ďalšie dobré pravidlo je držať sa „štandardného“ riešenia. Keď budete robiť to, čo robia všetci okolo vás, je málo pravdepodobné, že sa dostanete do nečakaného problému. Ak robíte veci, ktoré ľudia okolo vás nerobievajú, ťažšie sa predvídajú dôsledky. Toto pravidlo využíva aj reklama, ktorá sa snaží dosiahnuť, aby bol ľuďom daný produkt povedomý, aby pôsobil ako štandard. (Táto snaha manipulovať však nemusí byť dôvodom konať zásadne proti reklame a kupovať neznáme výrobky. Ak sa o nejakom výrobku veľa hovorí, je väčšia šanca, že keby mal nejaké vážne problémy, ľudia by o nich tiež veľa hovorili.) Rozumná vláda by mohla využiť toto pravidlo na riadenie svojich občanov bez toho, aby mali pocit, že sa im príliš zasahuje do života – svoje riešenia by určila ako „štandardné“, a kto by s nimi nesúhlasil, mohol by si dobrovoľne vybrať inak. Občania, ktorí majú na danú vec názor, by teda mohli konať po svojom, ale vyše 90% občanov by zostalo pri vládnom riešení, pretože by sa im nechcelo ísť vyplniť nejaké tlačivo.

Aj my sami sa musíme chrániť pred záplavou informácií. Koľkokrát sa vám stalo, že ste mali na výber niekoľko možností, a okamžite vám niečo hovorilo: „táto je správna“? Ale keď dlhšie rozmýšľate, zistíte, že tá prvá možnosť má svoje výhody aj nevýhody, ale je tu aj druhá možnosť, ktorá má zase iné výhody a nevýhody, a ešte tretia a štvrtá možnosť... a po chvíľke už vnímate veľa rozumných možností, na každej ste si všimli jej výhody a nevýhody, máte hlavu nabitú informáciami, len sa akosi neviete rozhodnúť. A s odstupom času sa často ukáže, že tá prvá možno bola naozaj správna. Už na začiatku ste mali dosť veľa informácií na to, aby ste sa pomerne dobre rozhodli, ale potom ste svoj systém zbytočne preťažili. Samozrejme, keby ste o danej oblasti neboli vedeli vôbec nič, to prvé rozhodnutie by asi nebolo príliš kvalitné. Ale napríklad v oblasti medziľudských vzťahov už do nás mnoho dôležitých informácií vložila príroda, takže aj keď stretneme úplne neznámych ľudí, nezačíname celkom od nuly. Napríklad pomerne jednoduché a dosť dobré pravidlo na medziľudské vzťahy je: „zo začiatku sa správaj ku každému pekne, neskôr dobré správanie oplácaj dobrým správaním (a naopak); ak už máš s niekým vybudovaný dlhodobý dobrý vzťah, občas mu odpusti“.

Niekedy nám aj rozumné riešenie pripadá nerozumné, keď nechápeme jeho kontext. Psychológovia robili napríklad pokusy s potkanmi v bludisku – chodba sa delila na dve časti, na konci každej z nich bola potrava. Potrava bola však rozdelená tak, že v jednej chodbe bolo vždy 80% a v druhej vždy 20% celkového množstva. Vedci očakávali, že potkan sa časom naučí zamieriť k chodbe s väčším množstvom potravy, lebo tak jej získa najviac. Potkan aj po mnohých pokusoch väčšinou išiel k väčšej kôpke potravy, ale niekedy aj k menšej, približne v pomere 80:20. Občas sa teda zbytočne pripravil o väčšiu porciu. Znamená to, že jeho inštinkty sú hlúpe? Nie, akurát sú namiesto laboratórnych podmienok zamerané na prirodzené podmienky. Keby danou chodbou utekala skupina potkanov, čo sa v prírode stáva častejšie, nebolo by rozumné, aby všetky odbočili k tej istej kôpke potravy; menšej skupine by sa oplatilo zamieriť k menšej kôpke.

Ponaučenie z knižky: Nepodceňujme svoje inštinkty a nehanbime sa za to, keď sa riadime pocitmi namiesto zložitých racionálnych úvah. Jedno aj druhé má svoje miesto, a zložité riešenie nemusí byť vždy lepšie.