Informačná diéta

Je pekné leto. Mohol by som tráviť dni niekde pri vode, alebo ísť do parku s kamarátmi alebo s dobrou knihou. Namiesto toho sedím celé dni za počítačom.

Jasné, mám takú povahu. Pokiaľ sa nedeje niečo výnimočne zaujímavé, alebo pokiaľ si nepoviem "mal by som", je mi príjemnejšie nájsť si nejakú vlastnú zábavu a naplno sa jej venovať. A už asi dvadsať rokov čoraz viac tejto zábavy súvisí s počítačom. Takáto povaha má svoje veľké nevýhody, ale bolo by nečestné sťažovať sa, veď zároveň má aj veľké výhody. Čas a úsilie, ktoré som kedysi investoval do počítača ako koníčka, sa mi dnes mnohonásobne zúročujú na výplatnej páske. Za zarobené peniažky si môžem kúpiť pár vecí, ktoré robia život príjemnejším, alebo sa časti z nich zriecť a získať tým viac voľného času. Pocit, že rozumiem, ako veci fungujú, a že aj sám dokáže niečo pekné vytvoriť, tiež nie je na zahodenie. Asi by som svoju povahu za inú nevymenil, len si musím sledovať jej slabé miesta a pravidelne robiť záchranné akcie smerom k vyrovnanejšiemu spôsobu života. A to v podstate musí každý.

Strávenie slnečného leta pred monitorom mi teda v princípe neprekáža, pokiaľ si v ňom dokážem urobiť rozumný počet prestávok na niečo iné. Trápi ma iná vec. V poslednej dobe je takto strávený čas čoraz menej produktívny a príjemný. Keď som pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi presedel celý deň pri monitore, výsledkom bola na konci dňa napísaná poviedka, alebo na konci týždňa naprogramovaná hra; a pritom som sa ešte stihol dosýta zahrať. Trávil som dni príjemne, a niečo po mne zostávalo. Pripúšťam, že tie hry neboli žiadne zázraky, ale veľa som sa pri ich písaní naučil, a myslím, že to boli sľubné kroky k vytvoreniu niečoho naozaj dobrého v budúcnosti.

Keď sa dnes končí môj počítačový deň, mám zvyčajne problém povedať, čo som vlastne celý deň robil. Najprv som si pozrel nejaké blogy, či dnes niekto napísal niečo zaujímavé a či sa pri tom rozvinula aj zaujímavá diskusia. Bol som presvedčený, že mi to zaberie len pár minút, nanajvýš hodinku, a potom pôjdem robiť niektorú z tých užitočnejších vecí, ktoré už dlho odkladám (naučím sa modelovať 3D alebo programovať v Ruby, pripravím si prednášku o Jave, nakreslím komix, napíšem scenár kampane pre Wesnoth alebo krátky návod na Perl a regular expressions, a potom možno vypnem počítač a začnem sa venovať veciam mimo neho). Prečítal som si asi päťdesiat článkov, ktoré mi pripadali zaujímavé, ale teraz si okrem jedného alebo dvoch ani neviem spomenúť, o čom boli. Pozrel som si diskusie, bolo tam pár blbcov, ktorí písali somariny, prípadne sa prišli pohádať s autorom alebo navzájom; boli tam aj rozumné komentáre, a pár veľmi dobrých a vtipných postrehov, ale tiež si už na žiaden nespomínam; pár komentárov som pridal aj ja. Prečítal som si e-maily a na niektoré som odpísal. Pozrel som si hitparády najlepších článkov; nejaká téma ma zaujala, tak som si ju našiel vo Wikipédii, kde bola pomerne prehľadne spracovaná aj s linkami na súvisiace témy. Niekto sa mi ozval cez ICQ a niečo sme riešili, tiež mi odporučil jeden vraj výborný web, ale teraz naň nemám čas, odložil som si ho do záložiek na neskôr, mám ich tam už asi sto. Medzitým sa zotmelo, zapadlo slnko, prišla polnoc, sú dve hodiny ráno a písmenká sa mi začínajú rozchádzať pred očami. Vypínam teda počítač a idem spať. V posteli si zhrniem, čo som vlastne chcel dnes urobiť, a čo som naozaj urobil. Nejako to nesedí, a tak si dávam predsavzatie, že zajtra to bude inak. Potom zaspávam. Ráno prichádzam k počítaču pevne rozhodnutý robiť niečo užitočné. Len si narýchlo pozriem blog, či sa náhodou niečo... a sakra, už je zase tma, ďalší deň preč, ďalší týždeň, ďalší mesiac... snáď takto nestrávim celý život? To rozhodne nie! Len chvíľku počkať, mám vo vedľajšom okne otvorený veľmi zaujímavý článok, dočítam ho, a hneď idem robiť niečo užitočné.

Čo s tým? Prvá dôležitá vec je, že musím niečo urobiť, ak nechcem, aby horeuvedený odstavec popisoval všetky zostávajúce dni môjho života. Druhá dôležitá vec je, že musím niečo urobiť hneď teraz; nie až o hodinu, a nie až potom, čo si prečítam pár zaujímavých článkov na úvod dňa; v týchto slepých uličkách som si už párkrát rozbil nos. Ale čo presne mám robiť? Impulzívnym riešením by bolo vypnúť počítač, obuť sandále, a vypadnúť na zvyšok dňa niekam do prírody, kde nie je elektrina. Ešte lepšie by bolo odísť niekam do prírody na týždeň alebo na mesiac. To vôbec nie sú zlé nápady, ale budem sa v tej prírode ukrývať celý zvyšok života? A ak nie, tak čo potom? Na chlieb si viem zarobiť iba pomocou počítača, takže sa k nemu skôr či neskôr vrátim. Nestačí mi iba zastaviť tento kolobeh; potrebujem aj poistku, aby sa koleso opäť nerozkrútilo.

Počítač za to nemôže. Je to len nástroj, ktorý mi kedysi slúžil na užitočné veci. Problém sa nachádza v mojej hlave. Čo ma tak vytrvalo ťahá čítať stovky a stovky článkov, z ktorých drvivá väčšina môj život vlastne nijako neobohacuje? Je to azda zvedavosť? Nie, zvedavý som predsa aj na tie veci, na ktoré si v poslednej dobe neviem nájsť čas. Zvedavosť by ma naopak odtiahla od čoraz nudnejšieho stereotypu k niečomu novému. Je to akýsi hlad; obrovský iracionálny neukojiteľný hlad po pasívnom prijímaní informácií. Vyžaduje si informácie hotové, tu a teraz; neznesie čakanie, uvažovanie, experimentovanie. Nedá sa nasýtiť žiadnym množstvom informácií; jedine keby som snáď prečítal všetko dostupné, ale to sa na internete stať nemôže. Nemá racionálny dôvod; a keď mu rozum hovorí, že takéto jednanie škodí, podhodí mu nejakú zámienku, výhovorku, ilúziu, lož. ("Iba na chvíľku." "Už len pár stránok." "Toto už bude určite dobré." "Toto je iné." "Potrebuješ byť v obraze." "Jedného dňa sa ti to môže hodiť." "Čo ak sa stane niečo dôležité, a ty o tom nebudeš vedieť?") Čiastočne má pravdu; už som sa takto dostal aj k veľmi užitočným informáciám. Na jednu užitočnú a skutočne využitú informáciu však pripadá sto potenciálne užitočných informácií, ktoré nikdy nevyužijem, tisíc informácií potenciálne užitočných pre niekoho iného, a milión zbytočností. Navyše, čím viac času trávim prijímaním informácií, tým viac sa tento pomer zhoršuje, lebo informácie sa opakujú v mierne upravenej podobe. Skrátka, keby som nejakú informáciu naozaj potreboval, omnoho užitočnejšie by bolo opýtať sa niekoho alebo použiť Google. Alebo pre všeobecný rozhľad možno použiť aj nejaký rebríček najlepších článkov, ale stačí raz za mesiac; veď naozaj dôležité veci sa tam objavia iba málokedy. Nazvime teda tento jav pravým menom: "informačné obžerstvo".

(C) 2008 Viliam Búr viliam-bur.blogspot.com

V inej podobe som sa s týmto javom stretol už predtým. V detstve som "hltal" knihy z knižnice; našťastie som sa naučil čítať veľmi rýchlo, a v pravidelnejších návštevách knižnice mi bránila lenivosť. (Môže nám byť drobnou útechou, že keď máme veľa zlých vlastností, začnú si niekedy navzájom prekážať.) Potom som spoznal závislosť na televízii; najmä po vzniku súkromných televízií, keď sa začalo vysielať aj niečo pozerateľné. To bolo podobné. Myslel som si, že za tú obrovskú stratu času môžu dlhé a časté reklamné vstupy, a nemožnosť prispôsobiť si vysielací čas svojim potrebám. Dnes si myslím, že aj keby televízia vysielala bez reklám, keby si divák mohol hocikedy spustiť hociktorý program, ba aj keby mal možnosť preskakovať v ňom menej zaujímavé časti, pri dostatočnom počte kanálov a teda pri dostatočnom výbere programov by bol výsledok rovnaký, ak nie ešte horší. Pocit "mám to pod kontrolou" závislosť často prehlbuje; ak je všetko pod kontrolou, netreba predsa podliehať panike; ak sa s tým dá kedykoľvek skončiť, nie je dôvod nedopriať si výnimočne ešte jeden posledný pohárik / cigaretku / telenovelu / webovú stránku, a riešenie odložiť na neskôr.

Televíziu som vyriešil radikálne; žiadnu doma nemám, a dúfam, že ani nikdy mať nebudem. Televízia ohlupuje. Najlepšie to vidno vtedy, keď sa niekoľko ľudí rozpráva v miestnosti s nahlas pusteným televízorom, ktorý práve bliká, huláka, a všemožne sa snaží upútať pozornosť. Možno ste na to takí zvyknutí, že to už nevnímate, ale pre odvyknutého je to ako návšteva v cirkuse. Keby ste takúto scénku nahrali, ale vystrihli by ste z nej televízor aj s jeho obrazovými a zvukovými prejavmi, vyzeralo by to ako posedenie na psychiatrii. Vážne! Ľudia sa zhovárajú otočení k sebe bokom alebo chrbtom; majú vypleštené oči a nehybné mimické svalstvo, ktoré sa občas náhodne prudko zmení; reč je prerušovaná dlhými pauzami, téma náhodne preskakuje a takmer nikdy sa nedokončí. Chápem, že pre politikov a inzerentov je takéto ohlupovanie užitočné, ale dokiaľ nie je televízia povinná a jej vypínanie trestné, dovtedy sa jej budem vyhýbať. Máme už síce povinné platenie za štátnu televíziu, ale jej skutočné sledovanie sa zatiaľ našťastie nekontroluje a nevynucuje.

Ako si teda poradiť s iracionálnym informačným hladom? Kamarátka ma raz naučila užitočný postup na fyzický hlad. Nemám si vraj klásť otázku "chcem jesť?", pretože ak je poruke niečo chutné, odpoveď je skoro vždy "áno". Správne si treba položiť otázku "som hladný?", a na tú je odpoveď väčšinou "nie". Samotnou zmenou otázky a rozdelením stravy na niekoľko menších porcií (otázku si treba položiť po každej z nich, v prípade zápornej odpovede sa využije chladnička a neskôr mikrovlnka) sa podľa mojej skúsenosti zníži príjem potravy aspoň o 50%, a človek pritom nikdy nehladuje dlhšie ako minútu. Pri tejto diéte musíte mať vždy nejaké zásoby, a skutočný hlad treba okamžite (malou porciou) zahnať, v ľubovoľnú dennú dobu; tým sa odstráni strach z hladu a nutkanie zjesť trochu viac do zásoby.

Rovnaký postup v prípade informácií znamená prestať sa pýtať "chcem si niečo (zaujímavé) prečítať?", kde zvyčajne nasleduje kladná odpoveď, ale namiesto toho si položiť otázku "potrebujem túto informáciu?", a pokračovať iba vtedy, keď tú informáciu naozaj potrebujem na niečo konkrétne. Samozrejme, človek vždy podľahne pokušeniu prečítať si aj niečo viac, ale pri podozrení, že čas začal opäť ubiehať príliš rýchlo, si treba tento postoj pripomenúť a vrátiť sa k nemu. Ak niečo budeme naozaj potrebovať, Google nám to nájde v pravý čas. A surfovať web s úmyslom zistiť, čo nové sa stalo vo svete, netreba častejšie ako raz za mesiac. Keby náhodou vypukla tretia svetová vojna, vaši známi vás na to iste upozornia.

Treba si uvedomiť, že aj pasívne prijímanie informácií niečo stojí. Platíme za ne svojím časom, a toho je málo. (Život je všeobecne krátky, ale v porovnaní s celkovým množstvom dnes dostupných informácií nadobúda mikroskopické rozmery.) Platíme za ne preťažením mozgu, ktorý sa ich potom snaží tráviť alebo iba presýtene grgá, namiesto toho, aby riešil užitočné veci alebo sa povzniesol k tvorivosti a vyjadreniu jedinečnej individuality nášho bytia. Chcem prežívať svoj život, alebo si chcem iba čítať, ako ho prežívajú druhí? Toto je môj čas, a som pripravený oň bojovať. Podelím sa oň s priateľmi, ktorí sa rovnako podelia so mnou, najlepšie v osobnom kontakte. Životy neznámych ľudí v hlbinách internetu budú musieť plynúť bezo mňa, rovnako ako aféry celebrít, prejavy politikov, a marketingové vyhlásenia firiem. Ak napíšete niečo, čo bude pre mňa naozaj užitočné, rád si to prečítam; po škrtnutí zbytočností mi na to zostane čas.

Súvisiace linky:

• NIČ
• Internátna idylka